Last Man Standing Race Berlín – Report

Keď som sa zaregistroval na Rad Race – Last Man Standing závod v Berlíne, zdalo sa mi, že je to dobrý nápad a moc som sa na to tešil. Panikáriť som začal až tri dni pred tým, veď pretekať na takto veľkom podujatí bez nejakej väčšej prípravy nie je asi úplne to pravé… Aby som priblížil o čo sa vlastne jednalo – Rad Race – Last Man Standing je závod na dráhových bicykloch bez bŕzd na motokárovej trati.

Rad_Race_Last_Man_Standing_1

Pretekalo sa tak, že na štarte bolo vždy 8 závodníkov a každé kolo posledný vypadol, takže po 4 kolách prvý štyria postupovali ďalej pavúkom, až na konci zostalo posledných 8 pretekárov. Celkový počet pretekárov v mužskej kategórii bol myslím 120. Finále bolo na sedem kôl, takže nakoniec skutočne zostal len víťaz a podľa toho ten názov – Last Man Standing. Teda, pretekali aj dievčatá, ktorých bolo na štarte 16 a išli len semifinále a finále. Takže aj Last Woman Standing.

Závod prebiehal v rámci Fixed Days Berlin, ktoré sa konali pri príležitosti Berlínskej výstavy bicyklov  – Berliner Fahrradschau. Na cestu som vyrazil až v závodný deň, pretože šetrím dovolenkové dni ako zbesilý a luxus voľného piatku som si nedoprial. Nasadol som teda v sobotu ráno do autobusu, nechcem robiť reklamu, ale dať dobrý tip – šiel som s Orange Ways, dal som si bike do prepravného vaku a platil som za to 0 (slovom nula) korún. Myslím, že to bolo hlavne tým, že šoféri boli trochu zmätení a ja som im vravel, že som sa pýtal v office a že mi potvrdili, že cestovať takto s prepravným vakom na bicykel je v pohode a šoféri teda nič nechceli. V office mi vraveli, že to bude stáť okolo 200, takže tak. Ak sa chystáte s bicyklom do Berlína, alebo Drážďan, alebo Budapešti, tak už viete ako na to…

Keďže som vyrazil až tak neskoro, vôbec som nestíhal ísť na výstavu a ani na doprovodné eventy. Zostal mi čas len zložiť veci u kamarátov, kde som potom aj spal, pripraviť si bicykel na závod roku a dopraviť sa na miesto. Celé podujatie sa konalo v štvrti Neukölln v motokárovej hale. Musím povedať, že na začiatku mi to prišlo celkom zaujímavé, ale keď som si prešiel trať v tréningu, tak mi zmizol úsmev z tváre. Ono sa to nezdá, ale dať 750 metrov s 30-timi zákrutami na fixke v plnej paľbe je fakt peklo. A to vždy 4x, pritom nebyť posledný a dostať sa do finále.

ace_Last_Man_Standing_11

Pred štartom som čumel na tie bicykle čo sa tam premávali, samozrejme samé cool značky, vytunené všetko, v porovnaní s mojou favoritkou speciál ’88 som sa smial. Ale to by nebol punk, pretekať na pretekárskom bicykli, všakže. Čo som celkom ocenil, bolo rozjazdenie na spinningových bikoch, ktoré tam boli pripravené pre všetkých a zadarmo. Takže nie len profi jazdci s valcami sa mohli zahriať. Veľké plus organizátorom.

ace_Last_Man_Standing_6

Tak ale už k veci, k závodu. Štart mojej rozjazdy – som druhý. Koniec prvého kola – som štvrtý, stále na postupovom mieste, tak si vravím „len to udržať“. Pár metrov na to, na najrýchlejšom mieste trate, šlapem naprázdno. Pozrem dole, reťaz dole. Pozrem hore, smrť za rohom. Brzdím tretrami ako o dušu. Ubrzdím do zákruty, uf bolo to tesné. Nakoniec som zistil, že mi spadol návlek z prilby, ktorý ma mal farebne označiť a namotal sa mi na pastorok, čo mi zhodilo reťaz. Štartovalo tam viac ako 130 ľudí a koľkým sa toto asi stane? Jednemu. Organizátori boli tak milí, že mi dali divokú kartu namiesto niekoho, čo sa na štarte neukázal a mohol som to skúsiť znovu. To som ale už asi z nervozity a únavy celkom posral, podcenil som šprint hneď v prvom kole a prehral o centimetre a vypadol… Poučenie nabudúce – v šprinte zdvihnúť zadok a nechať tam život, nielen točiť ako na výlete na zmrzlinu.

ace_Last_Man_Standing_14

Zvyšok závodu som strávil očumovaním, trochu fotením a kecaním so všetkými známymi, čo som tam stretol. Boli tam aj nejaké známe tváre z Prahy, myslím, že sa im aj darilo v pretekoch trochu lepšie ako mne. Zo slovinska prišla celá Pici-Bici crew, Marko a Tanja aj závodili. Páčilo sa mi, že okrem „pravých“ závodníkov v lycrových oblečkoch tam pretekali aj ľudia na FGFS bikoch, mestských fixkách, v rifľoch a riflových vestách, tričkách a tak podobne. Po závode, ktorý končil po polnoci sme už len dali vegan pizzu v tureckej pizzerii a išli spať.

Druhý deň sa niesol v znamení vegan brunchu na Scherer 8, kde napiekli asi šesť nefalšovaných narodeninových tort, prisahám, že len tak ako dezert po brunchi. Takže s plným bruchom som zase valil s Oranžovými Cestami, s bicyklom zadarmo v kufri busu nazad do Prahy. Pekný výlet. Nabudúce budem predtým aj trochu viac trénovať, sľubujem…

Označeno tagem , , , , , ,

Napsat komentář

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Log Out / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Log Out / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Log Out / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Log Out / Změnit )

Připojování k %s

%d bloggers like this: